Striktné oddelenie verejnej sféry od náboženstva sa považuje za jeden zo základných pilierov francúzskej republiky. Žiaci a študenti nesmú v školách nosiť žiadne viditeľné náboženské symboly. Kresťanské deti nemôžu mať na krku kríže, židovskí chlapci na hlavách jarmulky a moslimské dievčatá šatky. Za porušenie pravidiel im hrozí vylúčenie. Je to výsledok vyše storočného procesu sekularizácie, ktorá sa vo Francúzsku vyvíjala od revolúcie v roku 1789 do začiatku 20. storočia. Vyvrcholila zákonom o odluke cirkvi od štátu, ktorý prijalo francúzske Národné zhromaždenie presne pred 100 rokmi - 9. decembra 1905.
Tak ako v mnohých iných oblastiach aj pre odluku cirkvi od štátu mala zásadný význam Veľká francúzska revolúcia. Občianske práva sa vďaka nej prestali viazať na príslušnosť k štátnej, vo francúzskom prípade dovtedy katolíckej cirkvi. Plnoprávnymi občanmi sa stali už aj protestanti a židia, vyznanie sa stalo súkromnou záležitosťou, ktorú viac štát nemal právo kontrolovať.
Revolučná vláda dokonca v roku 1795 po prvýkrát deklarovala oddelenie štátu od cirkvi. Vývoj sa však zvrátil po nástupe Napoleona, ktorý v roku 1801 uzavrel so Svätou stolicou konkordát. Katolícka cirkev sa stala finančne závislou od štátu. Štatút uznávaného náboženstva cisár prisúdil aj kalvínom, luteránom a židom.
Ďalšou dôležitou etapou sekularizácie Francúzska bolo oddelenie náboženských sviatostí od úradných aktov. Prvý krok bol ešte v roku 1792 zavedenie občianskych matrík a sobášov, ktoré nahrádzali cirkevné krsty a svadby.
Celý proces sa urýchlil v období Tretej francúzskej republiky. V roku 1872 bol prijatý zákon, ktorý zo všetkých úradných dokumentov odstránil zmienky o vierovyznaní. Občiansky zákonník nariadil, že sobášu v kostole musí predchádzať obrad na radnici. Kňazovi, ktorý toto nariadenie porušil, hrozilo väzenie.
Ďalší významný krok bola aj sekularizácia cintorínov, ktoré boli dovtedy dôležitým sakrálnym symbolom. Zákonom sa zakázalo ich delenie na sektory podľa vierovyznania a zrušil sa tým ich náboženský charakter.
Štát odstraňoval staré a zavádzal nové symboly. V roku 1884 sa prestali parlamentné schôdze otvárať modlitbami, ktoré prosili o Božiu pomoc pre prácu poslancov. Obmedzovalo sa zvonenie, náboženské procesie potrebovali na schválenie trasy súhlas úradov. Štátnym sviatkom sa stal, naopak, 14. júl.
Sféra, o ktorú zvádzal štát s cirkvou najtuhší boj, bolo školstvo. Ani jedna strana sa ho nechcela vzdať. Cirkev sa však musela iba prizerať, ako štát ruší štátne teologické fakulty. V roku 1901 prišiel zákaz cirkevných reholí okrem tých, ktoré sa starali o chorých. Štát ukázal svoju silu aj tým, že v roku 1904 zakázal rádovým sestrám a bratom vyučovať na všetkých, aj cirkevných školách. V tom istom roku prerušilo Francúzsko s Vatikánom diplomatické styky.
Vývoj sa zavŕšil o rok neskôr. Parlament schválil návrh ministra školstva Jeana-Baptista Bienvenu-Martina a prijal zákon o odluke cirkvi od štátu. "Republika oficiálne neuznáva, ani nefinancuje, ani neprispieva na žiadne náboženstvo," znel jeho najznámejší článok. Štát tak prestal vymenovávať biskupov a prispievať na platy kňazov. Všetky kostoly a chrámy sa stali jeho majetkom, náboženským organizáciám ich dal na bohoslužobné účely do prenájmu.
Katolícka cirkev, ktorá zo dňa na deň stratila značnú časť svojho majetku, proti zákonu protestovala. Najmä na vidieku došlo k nepokojom, ktoré však postupne slabli. Cirkev bola vytlačená z verejného života a predovšetkým v mestách definitívne stratila s republikánsky a ľavicovo orientovanými masami kontakt.
So storočným odstupom už cirkev odluku vníma inak. Zákon jej udelil autonómiu a štát viac nemôže do jej záležitostí zasahovať. Musí tiež hradiť náklady na prevádzku a údržbu väčšiny kostolov, pretože podstatná časť z nich stála už pred rokom 1905.
Tento fakt je dnes tŕňom v oku moslimom, ktorých hlavná vlna sa vo Francúzsku usadila až v 60. rokoch 20. storočia, a tak si svoje mešity musia financovať z vlastných zdrojov.
Paradox je, že odluka neplatí na celom území republiky. Nevzťahuje sa na Alsasko-Lotrinsko, ktoré bolo v roku 1905 súčasťou Nemecka. Kňazov tu platí štát a biskupov vymenúva na návrh pápeža prezident. Štrasburská univerzita môže vďaka tejto výnimke vychovávať duchovných pre celé Francúzsko.
Čítajte viac: http://encyklopedia.sme.sk/c/2502892/odluka-cirkvi-od-statu-vo-francuzsku.html#ixzz1e5rLZJuX
Témou číslo jeden sa v Európe nestávajú len moslimské šatky ako prejavy viery, ale aj kresťanské kríže. Európsky súd pre ľudské práva po prvý raz pojednával vo veci zákazu krížov v talianskych školách, proti ktorému sa Taliansko odvolalo. Pozorovatelia varujú, že rozsudok bude mať celoeurópsky dosah. Či kresťanské kríže neporušujú ľudské práva totiž rieši okrem Talianska i Grécko.
Európsky súd pre ľudské práva minulý rok v novembri rozhodol v prospech sťažnosti talianskej matky, ktorá odmietala, aby jej dieťa chodilo do školy, kde na stenách visia kresťanské kríže. Súd v Taliansku krucifixy zakázal. Vláda i Vatikán rozsudok odmietli a Rím sa odvolal. Ak však Štrasburg v novom procese rozhodne, že kríže v školách skutočne porušujú ľudské práva, Taliansko sa ich bude musieť definitívne zbaviť.
Rovnaká diskusia sa odohráva napríklad i v Grécku, kde deti začínajú školský deň modlitbou. Tamojší aktivisti za ľudské práva chcú, aby zákaz krucifixov platil v celej Európe. Pre televíziu BBC hovorí aktivista Panayote Dimitras: "Dieťa by malo navštevovať školu v takom prostredí, kde nebude pod tlakom dať prednosť jednému náboženstvu pred druhým."
Prejavy viery, konkrétne moslimské šatky zakázali vo verejných školách napríklad vo Francúzsku. V Belgicku moslimky nemôžu nosiť odevy zahaľujúce celú tvár na žiadnych verejných priestranstvách. O zákaze kresťanských symbolov v Európe sa však diskutuje po prvý raz.
http://www.oldweb.rozhlas.sk/inetportal/web/index.php?lang=1&stationID=0&page=showNews&id=87739
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára